Dlhá cesta autobusovej zastávky k svojim cestujúcim.....

poznala som ju odmalička. Ako som ja rástla, zástavka vyzerala stále menšia a menšia a stále viac zničená. Nikto sa totiž o ňu nestaral. Bolo mi jej aj ľúto, lebo niekedy sa v tých odpadkoch až strácala. A potom sa zrazu za jej chrbtom začalo stavať veľké obchodné centrum. Určite sa potešila, že teraz ju už nebudú prehliadať. Dostane nový náter, okná, možno aj lavičku.. ale kdeže.. tam hore to vyriešili veľmi šalamúnsky. Starú zastávku odviezli preč a ľudom nechali prázdny chodník, veď ten im predsa musí postačiť... a tak sme celé leto mohli vidieť, keď už obchodné centrum otvorili, ako ľudia s plnými taškami, zmorení horúčavou sedia na obrubníkoch a oddychujú. Tak to išlo celé leto až do jesene, až kým to niekoho prestalo baviť a začal sa v médiach vypytovať, kde je naša zastávka. A to sa hneď diali veci... o týždeň už bolo kde sadnúť. V novej modernej zastávke, síce bez koša na odpadky a zadnej steny, ale zase nebuďme až takí rozmaznaní, načo by sme si sadali na lavičku aj v daždi. Keď prší a fúka vietor, mali by mrznúť všetci solidárne, aj tí čo by sa do tej zastávky mohli ukryť, keby nám ju postavili kompletnú.